Na ukážku prinášame rozprávanie študentov, ktorí sa ToK Weeku zúčastnili v roku 2014.
Týždeň Teórie poznania, známy najmä ako ToK Week, sa oficiálne konal v Slovinsku, tesne za rakúskou hranicou. Naša cesta však začala už v Bratislave, kde sme sa spolu s p. prof. Carterom vyplávali smer Wien Hauptbahnhof. Z Viedne už naša cesta viedla naprieč Rakúskom až do Mariboru. Ubehla rýchlo – pri počítaní tunelov (a fotení sa v nich), obdivovaní alpských končiarov a hraní nesmrteľného Kontaktu. Najzapeklitejšie slová v celej hre boli, ako inak, tie z Dankinej prípravnej knižky na SAT testy.
Z Mariboru sme sa hneď po privítaní od tamojšej IB koordinátorky vydali mikrobusom do hôr nazvaných príznačne: Pohorje. Po chvíli sme už mesto nechávali hlboko pod sebou a stúpali až na lesnatú planinu, kde nás čakalo samotné dejisko ToK Weeku: chata Planinka. Razom sme sa ocitli uprostred pestrej komunity IB-íkov zo Slovinska a Srbska. Tí, na rozdiel od nás, boli ešte len na začiatku svojej IB púte – v treťom ročníku – a nadchádzajúci týždeň bol pre nich nielen príležitosťou spoznať nových rovesníkov, ale aj stmeliť vlastné kolektívy. Pre nás to bola šanca nadviazať nové kamarátstva a načerpať množstvo vedomostí, zručností a inšpirácie nielen z oblasti Teórie poznania.
Po raňajkách, pred ktorými sme spali tak dlho, ako sa len dalo, nasledoval dopoludňajší program. Tvorili ho prednášky v diskusnom štýle a uvoľnenej atmosfére, vedené dvomi lektormi z oblasti filozofie a Teórie poznania vo všeobecnosti. Skúmali sme rôzne perspektívy na experimenty na zvieratách, na podstatu pravdy ako takej či na zdanlivo jednoduchý fenomén, akým je podvádzanie na písomke – ktorý je však z morálneho hľadiska zložitý. Zamýšľali sme sa aj nad analyzovaním vlastných pocitov. Dokážeme prekonať ľubovoľný strach, ak si uvedomíme, čo ho spôsobuje, a že je za tým len číra emócia? Samozrejme, nedá mi nespomenúť aj ústrednú myšlienku ToK: “Ako vieme, že vieme?” (“How do we know that we know?”)
V súlade s myšlienkou rovnováhy tela i ducha poobedia patrili fyzickým aktivitám. Keďže sme boli v krásnych horách, bez diskusie bola súčasťou programu turistika. Sprevádzaní miestnym legendárnym psom sme sa hustou rozprávkovou hmlou predrali až k jednej z nekonečna rozhľadní na hrebeni Pohorja. Odmenou boli výhľady na šíre lesy, náhorné pláne a Maribor schovaný za malým vrcholkom. Popri turistike došiel rad aj na netradičnejšie športové aktivity. Lezecká stena, lukostreľba či dokonca taký unikát, ako bejzbal hraný s kriketovou raketou a tenisovou loptičkou na futbalovom ihrisku. Bohužiaľ, luk bol iba jeden a každý si strelil len šesť šípov. Lezecká stena však bola naozaj skvelá, a navyše medzi nami boli majsterka v lezení zo Slovinska, ktorá ju zvládala aj so zaviazanými očami, takže sme mali možnosť liezť so skutočnými profesionálmi.
Núdza ale nebola ani o tie kreatívnejšie aktivity. Mňa osobne najviac zaujalo tvorenie vlastných haiku, pri ktorom sme naplno zapájali svoju fantáziu a abstraktné myslenie. Okrem toho sme každý deň okolo obeda sme mali posedenie s p. Carterom – mimochodom, nadšeným hudobníkom a členom skupiny Akelek Blues Band. Okrem jeho obľúbených hudobných kvízov sme sa – po tom, ako sme od neho dostali množstvo tipov a trikov – venovali aj tvorbe vlastných pesničiek. To sa napokon zúročilo aj pri tvorbe nášho záverečného kultúrneho programu, ktorý sme na poslednú chvíľu vymysleli a s veľkým úspechom predviedli zvyšku účastníkov.
Večery a voľný program boli plné spoločenských hier a spoločného pozerania zábavných aj inšpiratívnych filmov, až kým väčšina z nás, zmorená z takých produktívnych dní, nezaspala. Keď však došlo k záverečným predstaveniam, veru nik nespal. My sme so svojím hudobným a tanečným číslom uspeli a pripravili obecenstvo na tradičné vystúpenie p. Cartera s gitarou, ktoré hádam každého prinútilo dupkať si nohou do rytmu. Na záver sme mali čajovú slávnosť – posedenie v kruhu pri sviečkach, počas ktorého každý z nás prečítal úryvok zo svojej obľúbenej básne a porozprával, čím si ho daná báseň získala a čo preňho znamená. Bolo to spontánne, reflektívne a veľmi príjemné zakončenie nášho pobytu na Planinke.
Posledný poldeň v Slovinsku sme strávili u hostiteľských rodín, tentoraz už v Maribore. Spoznali sme neskutočne milých ľudí, krásne nočné, temer ľudoprázdne mestečko, a poniektorí z nás stihli navštíviť aj miestnu kalváriu, nákupnú zónu či obrovský park. Tým sme ToK Week oficiálne zakončili a plní ešte čerstvých dojmov sme po vzrušujúcich dňoch zamierili späť domov, na Slovensko.